Takmer nikto si už nemôže dovoliť byť chorý

Sezóna vírusov a baktérií je v plnom prúde. Mnohí sa snažia rýchlo dať dokopy za každú cenu a narobia si pritom viac škody než osohu.

Keď dnes niekto začne kašľať, smrkať a začne ho bolieť hrdlo, nebeží k lekárovi, ale k počítaču. Google všetko vie a všetko povie. Aspoň tak by sa to zdalo. No hoci je Google užitočný, samodiagnostika a samoliečiteľstvo majú svoje riziká.

Pamätám si, ako jeden asistent  na škole (ktorého týmto srdečne pozdravujem, veľa ma naučil) prirovnal medicínu k veľkému košatému stromu. Laici a medici po dvoch ročníkoch ako my vtedy poznajú sem tam nejaké listy a vetvičky. Niektorí ich poznajú viac, iní menej. Vždy je tam však obrovský kus stromu, o ktorého existencii nevedia alebo o ňom majú len hmlisté predstavy. Lekári by mali poznať strom ako celok, vedieť sa zorientovať v konároch a poznať listy na „svojej“ vetve. Nik ale nepozná všetky listy, je ich priveľa.

Práve v týchto roztrúsených znalostiach tkvie riziko fatálneho omylu. Aj keď máme vševedúcky Google.

Napríklad taká chrípka. To je slovo, ktoré v zime skloňujú asi všetci a mnohí jej, chúďaťu, pripisujú aj stavy, ktoré nikdy nezapríčinila. Chrípka je vírusová choroba. Nepýtajte si teda od doktora antibiotiká a nezaraďte sa do radu tých, čo nadávajú, že im doktor nepredpísal „ani len penicilín“. Antibiotiká na vírusy nefungujú.

Ak máte skutočnú chrípku, pripravte sa nato, že sa budete cítiť fakt strašne. Chrípka sa prejavuje horúčkou (obyčajne nad 38°C, pokojne aj 40°C), suchým kašľom, tečením z nosa, silnými bolesťami svalov a kĺbov a obyčajne extrémnou únavou. Ozajstná chrípka sa len málokedy dá prechodiť, lebo človeka bolesti a únava sklátia do postele na celý týždeň. Ak teda máte chuť vyjednávať, či by vám nestačili dva dni voľna, po ktorých sa ťaháte do práce, asi to nebola chrípka. Navyše chrípka je schopná sa za určitých okolností veľmi vážne skomplikovať a podľa jedného článku z roku 2008 sa jej dá v USA ročne pripísať 35000 úmrtí.

Keďže ide o vírus, najlepšie pomôžu posteľ, pokoj a tekutiny. Ak je riziko vzniku komplikácií, môžu sa dávať antivirotiká (niečo ako antibiotiká, ale na vírusy). Antibiotiká by sa dávať nemali. Niektorí lekári antibiotiká dávajú, aby zabránili vzniku druhotnej infekcie. Tento postup je však už dlho predmetom odbornej diskusie, takže sa k nemu nejdem bližšie vyjadrovať. Iní ich dávajú, lebo majú v ordinácii za ten deň už dvadsiateho pacienta či rodiča, ktorý tvrdohlavo antibiotiká vyžaduje a odmieta si nechať veci vysvetliť. Toto je, žiaľ, celosvetový problém, s ktorým viac alebo menej úspešne bojujú všetci lekári.

Chrípka však nie je taká častá, ako sa niekedy zdá. Ľudia totiž za chrípku označia všetky vírusové choroby dýchacích ciest.

Nádcha či respiračná viróza alebo takzvané prechladnutie postihne dospelého človeka asi 1 – 3 krát a dieťa 3 – 6 krát ročne. Je to práve ten stav, ktorý ľudia „prechodia“ či potlačia rôznymi super liekmi z reklamy. Príznaky môžu byť podobné ako pri chrípke – horúčka (zvyčajne nižšie teploty), zapchatý nos, kýchanie, slabšie bolesti svalov a kĺbov, bolesti hrdla a kašeľ. Pri tejto infekcii však bývajú príznaky o dosť slabšie a majú kratšie trvanie. Áno, prvé dni sa môžete cítiť dosť zle. Po pár dňoch však rozmýšľate, či by ste to v tej práci predsa len nejako nevydržali , a to pri chrípke obyčajne nedáte. Špecifická liečba prechladnutia neexistuje, tu si musí poradiť imunita samotná, ktorej treba pomôcť.

Dať si paracetamol, acylpyrín či ibuprofén, keď človeka prepadne viróza, je doslova moderný trend. Málokto si však uvedomuje, že tieto lieky nielenže v neurýchľujú liečbu, oni ju dokonca môžu podľa niektorých štúdií predlžovať. Áno, potlačia príznaky a človeku je lepšie, a práve kvôli tomu existujú a na to sú vhodné. Treba však brať do úvahy, že imunite, ktorá sa má starať o reálnu príčinu choroby a nie len o nepríjemné príznaky, ich podanie nemá ako pomôcť.

Našťastie už nie je také moderné nedokončiť užívanie balenia antibiotík a opätovne ich nasadiť v rámci samoliečby. Vravím našťastie, lebo je to správanie, ktoré ovplyvňuje nás všetkých.

Antibiotiká majú dávku a dĺžku liečby nastavenú tak, aby boli po skončení liečby všetky cieľové baktérie mŕtve (alebo aspoň drvivá väčšina z nich). Tie citlivé zomrú hneď, tie odolnejšie potrebujú, aby na ne antibiotikum pôsobilo dlhšie. Ak sa liečba skráti, majú tie odolnejšie vyššiu šancu prežiť, rozmnožiť sa a preniesť sa na všetkých vo vašom okolí. Keď sa tento cyklus pravidelne opakuje, testuje sa evolúcia v praxi – prežije len tá najsilnejšia baktéria a tá sa prenesie ďalej.

Ako som povedala, cieľom liečby je zabiť všetky baktérie, ale buďme realisti. Baktérie sú na tejto planéte oveľa dlhšie než my a majú výborné stratégie prežitia. Takže aj pri správne nasadených a vzorne braných antibiotikách existuje určité riziko, že nejaká tá baktéria prežije. Preto ide pri každej liečbe antibiotikami o zváženie rizika a zisku. Ak niekto zomiera na baktériový zápal pľúc alebo zápal mozgových blán, ani sa len nezastavíme pri myšlienke na riziko prežitia odolnej baktérie. Avšak pri antibiotikách, ktoré si niekto nezmyselne nasadí po dvoch dňoch kašlania na respiračnú virózu, je benefit nulový, takže riziko vytvárania odolných baktérií sa zrazu stáva zaujímavé.

Toto zvažovanie rizika a zisku je základom každej, nielen antibiotickej liečby. Nič nie je čierno-biele, v liečbe je viac než 50 odtieňov šedej. Napríklad podanie paracetamolu či ibuprofénu pri ľahkej bolesti hrdla s posmrkávaním považujem za úplný nezmysel. Avšak pri bolesti a slabosti, pri ktorej sa už neviete presunúť z postele do kúpeľne, môžu byť tým najlepším nápadom.

Plne chápem všetky dôvody, pre ktoré sa ľudia neťahajú k lekárom, hneď ako ochorejú. Samodiagnostika a samoliečba však majú svoje riziká, o ktorých je treba vedieť, lebo nie vždy vyvážia pomyslený zisk.