Pozrite si, koľko nezmyslov sa zmestí do scény z Mission Impossible

Filmové oživovanie nie je zobrazené bez chýb hádam v žiadnom filme. Niektoré úpravy sú celkom pochopiteľné, žiaden režisér by predsa neriskoval zlomeniny rebier u Toma Cruisa. Pri iných sa však neviem rozhodnúť, či sú skôr vtipné alebo tragické.

Keď sa to režisérom hodí, nechajú pripraviť filmového hrdinu o vedomie bez mihnutia oka. Buď ho ovalia fľašou alebo nejakým iným zábavným predmetom a nechajú ho na zemi. To je tá jemnejšia verzia. Ak potrebujú byť filmári naozaj drsní, rovno hrdinu zabijú.

A potom ho oživia. Jednoduché.

Existuje štúdia z roku 1996, v ktorej si dali tú námahu a pozreli si všetky časti seriálov Pohotovosť a Nemocnica Chicago Hope. V nich spočítali, že úspešnosť oživovania filmových postáv je približne 75%.

Existuje však iná štúdia z roku 2009 zhŕňajúca dáta z iných štúdií a prípady viac ako 142 000 pacientov. Podľa nej prežije zástavu srdca pri včasnej pomoci 6,7- 8,4% ľudí. A lekári z praxe vám potvrdia, že tieto čísla sa dajú ešte považovať za optimistické.

Vo filme teda zo 100 ľudí zachránia 75, v realite asi 8.

Ak by však v realite používali tie filmové postupy, pravdepodobne by im z nemocnice po vlastných odišiel len ten, čo by sa prebral aj sám bez akejkoľvek snahy iných postáv.

Scéna z Mission Impossible 3 je priam učebnicová. Tam sa im podarilo do dvoch minút vopchať hneď niekoľko filmových klišé.

Po tom, čo sa Tom Cruise nechá dobrovoľne (s paličkami medzi zubami) pripraviť o život, začína klasická dráma. Najskôr sa treba postarať o nepriateľov s nabitými zbraňami. Z medicínskeho hľadiska to síce znižuje šance na prežitie, ale z diváckeho hľadiska je to dramatické a zábavné, takže ani slovo proti. Než sa začne pracovať na Cruisovej resuscitácii, prebehne asi minúta, čo je stále v pohode.

Potom to začne. Hrdinka z Mission Impossibe podobne ako mnohí iní filmoví hrdinovia sa neobťažuje so záklonom hlavy, čo je prvý život zachraňujúci úkon. Jednoduchý a rýchly. Napriek tomu som ho nevidela takmer v žiadnom filme. Dá sa pokojne spraviť aj na živom hercovi. Možno ho vynechávajú, lebo o ňom nevedia alebo sa im nezdá dosť „cool“. Neviem.

Takže ruky na hrudník a stláčať rýchlosťou… no podľa scény v tomto filme asi tak dobre naolejovaného šijacieho stroja. Ok, adrenalín vie spraviť svoje. V iných filmoch zasa majú kopu času a každé stlačenie si vyslovene vychutnajú. V realite sa odporúča rýchlosť asi 100 stlačení za minútu.

Pri prvom prestrihu vidíme herečkine ruky kdesi v oblasti Cruisovho ľavého vypracovaného prsného svalu. Neskôr sa presunú do stredu, teda tam, kde mali byť od začiatku. Pri nepriamej masáži srdca sa využíva fakt, že rebrá sú s hrudnou kosťou spojené chrupkami. Chrupky majú určitú elasticitu, ktorá umožní zatlačiť hrudnú kosť do hĺbky a stlačiť srdce pod ňou. Stláčať priamo rebrá? Nielen, že je to neúčinné, navyše je to au!

Stláčanie hrudníka vo filmoch (vrátane tejto scény) je kapitola sama o sebe. Je vypočítané, že aby bola masáž srdca účinná, musí sa hrudná kosť u dospelého zatlačiť až o 5 centimetrov. To je len o centimeter menej než šírka iPhonu. Z pochopiteľných dôvodov filmári nebudú nikomu stláčať hrudník na šírku iPhonu – každý herec aspoň trochu pri vedomí by im za to jednu vrazil.

Preto si filmári pomáhajú. Napríklad v Mission Impossible ukazujú buď len herečkine ruky alebo len jej tvár. Nevidíme preto, či Cruisa nevymenili občas za gumenú figurínu alebo či nemá pekná záchranárka pokrčené lakte (dobrý hollywoodsky zvyk). Pri reálnej masáži srdca ostávajú ruky vystreté a masáž sa robí v podstate skôr váhou tela než silou paží. Pokrčené ruky znižujú efekt, teda šetria živých hercov. Reálna resuscitácia totiž celkom pravidelne láme rebrá. Keď ide o život, nejaké rebrá nie sú až tak dôležité.

Páčilo sa mi, keď si v Mission Impossible začala hrdinka počítať stlačenia. Len mohla pri tomto dobrom nápade aj zostať, keďže sa najskôr dopracovala k číslu 15, potom 29 a potom 16. Áno, je pravda, že odporúčania pre počet stlačení sa menili a ľudia v tom môžu mať mierne guláš, ale nemusela by meniť rozhodnutia počas procesu. Ak by sa držala súčasných odporúčaní, napočítala by do 30 a potom by nasledovali 2 vdychy.

Apropo vdychy. Tu to Mission Impossible celkom zvládla. Neušlo mi, že ho chytila za bradu, aby ju odtiahla a otvorila mu ústa, a zároveň mu stlačila nos. Perfektné! Ešte keby mu zaklonila hlavu a nefúkala do úst ale do pľúc, bolo by to dokonalé. Ale to už je opäť niečo, čo by sa živému Cruisovi nepáčilo, takže túto filmársku úpravu viem pochopiť. Dýchanie z pľúc do pľúc sa v niektorých prípadoch odporúča celkom vynechať, keďže dostať sa do tak úzkeho kontaktu s cudzím človekom nesie so sebou riziko infekcie. Vtedy sa odporúča len stláčať hrudník.

V stláčaní sa pokračuje bez prestávky. Stále. Dlho. Po dvoch minútach už ani najsilnejší jedinci vraj nevedia udržať hĺbku stlačení 5 cm. Preto, ak sa dá, ich treba vystriedať. A znova. A znova.

Scenárista v Mission Impossible to však považoval za nudné a tak na úkor ďalšieho nezmyslu, nechal hrdinku búchať do Cruisovej hrude. V medicíne sa to volá „prekordiálny úder“. Keďže má názov, asi si domyslíte, že má aj nejaké opodstatnenie. Áno, môže mať – keď je jeden, umiestnený správne, a to v prvých sekundách poruchy srdcového rytmu, teda tesne po tom, ako človek padol na zem. Udierať do srdca (ešte nebodaj opakovane) niekoľko minút po tom, ako zastalo, je nezmysel. Napriek tomu sa však Cruise práve vďaka zúfalým úderom hlasno nadýchne a chopí sa zbrane, vždy pripravený na akciu.

Mission Impossible podobne ako asi všetky filmy vyvolávajú dojem, že stačí zopár stlačení, niekoľko vdychov a človek začne žiť a ak nezačne, môžeme so snahou skončiť.

Pravdou však je, že masáž srdca sa nerobí preto, aby sme človeka „oživili“ (hoci i to sa občas stať môže). Masáž srdca sa robí preto, aby sme my pumpovali za nehybné srdce, dodávali mozgu kyslík a kupovali tak pre človeka bez vlastného tepu vzácny čas. V priemere trvá 5 minút bez srdcovej činnosti než sa mozog nezvratne poškodí či priamo odumrie. Dobrá masáž srdca udržuje mozog okysličený na dobu, kým príde ďalšia pomoc.

Až táto pomoc príde, masáž srdca pokračuje ďalej. O tom, že prístroj zvaný defibrilátor nie je magické zariadenie, som už písala. Ak má človek poruchu rytmu, pri ktorej sa dá defibrilátor použiť, šance na prežitie sa zvyšujú (teda dosahujú to vyššie z čísel 6,7- 8,4 %). Ak na monitore svieti rovná čiara, použitie defibrilátora je úplná hlúposť. Vtedy šancu na prežitie dávajú už len lieky.

Je viacero liekov, ktoré sa podávajú pri záchrane života, najčastejším však je adrenalín (ďalším je napríklad amiodarón). Podľa nových výskumov je zbytočné riskovať poranenie injekciou do srdca, keďže podanie do žily funguje rovnako dobre. Dá sa teda dávka do žily, masíruje sa ďalej a čaká sa. Nič? Tak ďalšia dávka. A ďalšia…

Až sa vo väčšine prípadov dospeje k bodu (často až po pol hodine či hodine neprestávajúceho úsilia), pri ktorom skúsení zdravotníci vidia, že ďalšia snaha už nemá zmysel. Vo filme by sa však na niečo také nevydržali dívať ani tie najtrpezlivejšie povahy. Preto hrdina, čo má prežiť, začne dýchať tak do jednej minúty. A pri tom, ktorý prežiť nemá, zalomia filmoví lekári rukami pokojne aj skôr.

Filmové zachraňovanie ľudí je často kôpka nezmyslov. Niektoré detaily sa do filmu nedajú prepašovať vôbec, iné by sa pri troche snahy na obrazovke objaviť mohli. Ale obávam sa, že dúfať v niečo podobné, je čistá „Mission Impossible“.