Lieky sú skutočne drahý špás

Ak chce farmaceutická firma predávať akúsi chemikáliu ako ozajstný liek, musí vyhodiť kopu peňazí na dokázanie, že tá ich zázračná pilulka nie je len riadne drahé placebo.

Keď našu psychiku oklameme predstavou, že berieme liek, vie robiť divotvorné veci zvané „placebo efekt“. Dokázať, že liek skutočne funguje, je veľmi komplikovaný proces. V prvom rade kvôli spomínanému placebo efektu a v druhom vďaka viacerým aféram (Tuskegee, Talidomid, testy počas II. Svetovej vojny, …) z dvadsiateho storočia. Tie podnietili vznik mnohých pravidiel a úradov, čo ich dodržiavanie kontrolujú.

Dokázať, že nejaká látka je naozaj bezpečný a efektívny liek je fuška pre celý tím ľudí na niekoľko rokov s akciovými cenami v miliónoch až miliardách dolárov.

Keď v labáku vytvoria novú či skoro novú chemikáliu, nikto presne nevie, čo od nej čakať. Biológia totiž nie je matematika, jedna plus jedna môže byť pokojne aj tri.

Nový výmysel sa teda najskôr otestuje na bunkách a potom na zvieratách. To je povinnosť. Nikto nedovolí podať ľuďom čosi, čo práve dobublalo v skúmavke.

Až sa zdá, že by všetko mohlo byť OK, začne farmaceutická firma organizovať klinický výskum – teda na ľuďoch. Najskôr (fáza 0) sa chemikália podáva vo veľmi malých dávkach zopár dobrovoľníkom, aby sa zistilo, ako sa látka správa v ľudskom tele (napr. či sa vôbec vstrebe a dostane do krvi).

V ďalšej fáze (fáza I) sa už podávajú normálne dávky zdravým ľuďom (prípadne smrteľne chorým pacientom, napríklad pri liekoch na rakovinu). Na týchto ľudských pokusných myšiach sa zisťuje, aká dávka by mohla byť vhodná a či je nový produkt pri tejto dávke bezpečný.

Nie je to jed? Fajn. Môže sa prejsť do druhej fázy. V tej sa farmaceutická firma sústredí na to, či všetky doteraz vynaložené peniaze nevyhodila von oknom za prehnane drahé placebo.

Obyčajne sa to robí tak, že napríklad jednej stovke pacientov (teda už chorých ľudí) podá kapsula s cukrom a druhej stovke rovnako vyzerajúca kapsula so skúmanou látkou. Je to ako mačka vo vreci – nikto nevie, čo berie. Keďže pri niektorých chorobách by bolo vyslovene na kriminál dávať ľuďom len placebo, podáva sa vtedy namiesto placeba liek, čo sa bežne používa v praxi. Takže napríklad pri vývoji nového antibiotika, sa porovnáva nové so starým a nie s placebom.

Testy sú priebežne kontrolované a ak sa úradom či držiteľom kasy niečo nepáči, štúdia sa zastaví a celý humbug môže začať odznova. A to sa stáva až v 82% prípadov. Len v 18% percentách sa nová látka dopracuje do fázy III.

Tam to vyzerá podobne ako vo fáze II – zisťuje sa účinnosť produktu, bezpečnosť, nežiaduce účinky – len sa to obyčajne robí na viacerých miestach na svete a s násobne vyšším počtom pacientov.

V približne 50% prípadov sa v tejto fáze ukáže, že produkt je vhodný akurát tak do koša. Asi dve tretiny sa môžu v koši ocitnúť pre nedostatočnú účinnosť. (Treba však dodať, že toto číslo je mierne skreslené prípadmi, kedy napríklad liek s účinkom na rakovinu žalúdka, zlyhá proti rakovine hrubého čreva.)

Čo pri liekoch znamená nedostatočná účinnosť? Zjednodušene si predstavme, že sledujeme účinok novej zlúčeniny na krvný tlak. Ak zistíme, že je schopná „ten horný“ znížiť v priemere o 10 mmHg, budeme radi iba dovtedy, kým sa nedozvieme, že roky dostupný liek ho znižuje o 15 mmHg. Alebo keď liek na bolesť účinkuje u 36% a placebo u 39% (čo sa stalo pri jednom výskume morfínu v dávke 4 mg).

Ak je teda efekt lieku približne rovnaký ako efekt placeba, liek sa považuje za neúčinný. Ako vidno slovo „účinok“ a „účinný“ sa pri liekoch chápe dosť inak ako pri iných produktoch z lekárne.

Je to preto, že práve dostatočný účinok a dostatočná bezpečnosť sú kľúčové pre možnosť označiť chemickú zlúčeninu za liek. Pričom spomínané percentá ukazujú, že väčšina nových zlúčenín z laboratórií tieto pravidlá nesplní.

Ak ich splní, ešte stále to neznamená, že ich môže firma rovno dať na trh.

Úrady, ktoré povoľujú samotné začatie klinického skúšania a donekonečna kontrolujú jeho priebeh a predbežné výsledky, si len teraz prídu na svoje. Po ukončení tretej fázy začnú skúmať kompletnú dokumentáciu. Firmu teda čaká mnoho mesiacov napätia, pretože ak úrady nájdu nejaký vážny problém, dovidenia. Produkt je stopnutý.

Až keď úrady v jednotlivých krajinách produkt zaregistrujú ako „liek“, môže výrobca otvárať šampanské a začať s marketingom a predajom.

Vo väčšine krajín sveta dostane takýto liek 20 rokov náskok pred takzvanými generikami. Generiká sú lieky, ktoré majú takú istú účinnú látku ako preskúmaný liek a aj sa rovnako správajú v organizme (dokážu tzv. bioekvivalenciu). Generiká už nemusia znova dokazovať, že látka je účinná, preto sú lacnejšie.

Klinický výskum však môže stále pokračovať (a aj pokračuje) vo fáze IV. V tej sa sleduje, či je liek skutočne bezpečný, aj keď ho berú tisíce ľudí a zapíjajú ho tými najšialenejšími nápojmi, zajedajú  bláznivými jedlami a kombinujú s mnohými ďalšími liekmi. Ak sa náhodou zistí, že liek predsa len nie je dosť dobrý, môže byť i v tomto momente stiahnutý (či už výrobcom alebo úradmi).

Klinické štúdie sa môžu rôzne možne upravovať v závislosti od skúmaného produktu či lokálnych zákonov. Niekedy sa fázy spájajú či pozmeňujú, inokedy sa musia zohľadniť špecifiká lieku alebo jeho podávania a v niektorých prípadoch sa štúdia mení kvôli samotným pacientom.

V každom prípade je výsledkom roky dlhého a riadne drahého úspešného klinického skúšania liek s dokázaným biologickým a farmakologickým účinkom celkom nezávislým od psychiky pacienta (placebo), čím sa liek výrazne líši akýchkoľvek iných produktov, ktoré nájdete v lekárni.