Nejaký problém? Veď tak sa liečilo roky!

Nebolo to až tak dávno, kedy nebolo treba komplikované vedecké bádanie, aby mohol niekto niečo označovať za fakt. Stačila dostatočne rozumne znejúca hypotéza, zvaná niekedy aj dôkaz úporným tvrdením, a mnohí boli spokojní.

Momentálne je moderné spoliehať sa na „recepty starých mám“ či „dávnu medicínu“. V mnohých prípadoch na tom nie je nič zlé. Osobne v tom dokonca občas vidím návrat k zdravému rozumu (napríklad keď si ľudia pri bežnej viróze dajú lipový čaj a zaľahnú do postele). Avšak slepé akceptovanie všetkého, čo ktosi označí za „rokmi overenú liečbu“, má svoje riziká.

Vo všetkých odboroch kolujú „fakty“, ktoré sa príliš nezhodujú so súčasnými vedeckými znalosťami. Pri tých medicínskych sa mnohé tradujú ešte od prababičiek našich prababičiek, iné nám podsúva filmový priemysel, ďalšie sa dozvieme zo „spoľahlivých“ zdrojov na internete. Mnohé z nich boli kedysi lekármi uznávané ako pravdivé (vypaľovanie rán, vyberanie guliek, injekcie do srdca…).

Lekárska veda však ide stále vpred. Našťastie.

Nebolo to až tak dávno, kedy nebolo treba komplikované vedecké bádanie, aby mohol niekto niečo označovať za fakt. Stačila dostatočne rozumne znejúca hypotéza, zvaná niekedy aj dôkaz úporným tvrdením, a mnohí boli spokojní.

V priebehu času však vedci čo-to spochybnili aj bez prísne kontrolovaných štúdií. Napríklad také púšťanie žilou stratilo všeobecnú obľubu už v 19. storočí (hoci ho občas niektorí obhajovali ešte začiatkom dvadsiateho storočia). Aj kedysi veľmi rozšírené presvedčenie, že rana sa len vtedy dobre hojí, keď hnisá, bolo prekonané niekedy v 19. storočí.

Krátka sonda do medicíny spred deväťdesiatich rokov však vie ukázať viacero zaujímavých detailov. Mnohé časti knihy s názvom Přírodní léčba a domácí lékař (Šimsa a kolektív, vydavateľstvo F. Strnadel a spol.) z roku 1923 môžu byť nesmierne užitočné aj v súčasnosti. Kniha sa vyjadruje k viacerým témam. Od chorôb, cez hygienu, výživu, cvičenie, kúpele, masáže až po prostitúciu alebo použitie konkrétnych liečivých bylín. Je určená laikom, ktorým autori dávajú praktické rady do života. Napríklad:

„Stále máme míti čistý kapesník, nikdy si ho nevypůjčovati ani nepůjčovati.“

(Trocha sa hrozím myšlienky, že takéto upozornenie bolo potrebné…)

Občas svojim čitateľom všetko vysvetľujú s priam poetickou otvorenosťou:

„Bakterie jsou velmi malí živí ústrojenci …“

alebo

„Veliký zlozvyk jak u dětí, tak i u dospělých jest šťourání se v nose. Zaschlý hlen ve vchodu nosním šimrá a nutí svého nositele jej odstraniti a tu povstává všelijaké dloubání v nose prstem, jež i se stanoviska esthetického je zavržení hodné. … Takový dloubal však dloubá stále, celá léta; až jednoho dne se náramně poleká, že v prepážce nosní má díru. A věc jest přece zcela jednoduchá. Tak dlouho dloubal, až na tom místě zničil sliznici, která přivádí výživu chrupavce. Chrupavka pak pod ní musí odumříti.“

Zo súčasného pohľadu sú zaujímavé momenty, kedy priznávajú, že im je niečo neznáme:

„Spalničky, morbilli, osypky … zárodek této nemoci není dosud znám.“

Dnes už väčšina ľudí vie, že osýpky spôsobuje vírus. Na rozdiel od doktorov z roku 1923 však málokto chorobu naozaj pozná. Na stránkach tejto knihy však nájdeme veľmi podrobný opis príznakov, priebehu a komplikácií, ktorý celkom zjavne vychádza z osobnej skúsenosti autora. Možno sa to bude časom hodiť, keďže v Európe a v USA sa začínajú objavovať čoraz častejšie (na čom má nemalú zásluhu anti-očkovacie hnutie).

Inak všeobecne všetky časti o infekciách stoja za prečítanie. Kniha naznačí a oficiálna štatistika potvrdí, že pohľad na infekcie bol na začiatku 20. storočia dosť odlišný od dnešného:

„Infekční nemoci, působené neviditelnými příživníky, jsou tedy největším nebezpečím zdraví.“

Nie je tomu ani len 100 rokov, kedy boli najčastejšími príčinami smrti zápal pľúc, chrípka a tuberkulóza (dnes vedú srdcovo-cievne a onkologické choroby). V súčasnosti majú ľudia tendenciu infekcie podceňovať a prípadne slepo odmietať výdobytky medicíny, za ktoré by ľudia pred sto rokmi dali čokoľvek. Občas dokonca použijú i argument z titulku blogu.

To, čo je však podľa môjho názoru v tejto knihe najdôležitejšie, sú vtedy platné odporúčané liečebné postupy. Napríklad taká pomoc pri popáleninách. Dnes už predpokladám každý vie, že popálené miesta je treba rýchlo schladiť tečúcou vodou a nič na ne „nepatlať“. V roku 1923 to vyzeralo inak:

„Na spáleninu I. stupně naprášíme dermatolu; jde-li o II. stupeň, přiložíme, nestrhujíce puchýřů, jež se nabodnou na nejníže položeném místě vypálenou jehlou (obsah jejich se vytlačí otvorem takto způsobeným pomocí chumáčku vaty), ku popálenému místu několik vrstev mullu, potřeného tlustě 10% borovou vaselinou …“

Pri tomto príklade je hádam jasné, že slepo obhajovať všetko, čo kedysi „fungovalo“, môže mať svoje riziká. Pri postupoch, ktoré sa používali na oživovanie, však už idú žarty ozaj bokom:

„Je několik spůsobů umělého dýchání. … Nemocný leží naznak s hrudí podloženou, pomocník klečí nad jeho hlavou; uchopiv obě jeho nadloktí, zvedne je nad hlavu jeho až do polohy vodorovné, načež opět ohne je v loktech a vede je zpět k postranním plochám hrudníku, načež je k nim přitlačí. Při zvednutí paží hrudník se rozepne a ssaje vzduch, při přitlačení paží k hrudníku vssátý vzduch zase se vytlačí.“

Toto je typický príklad „rozumne znejúcej hypotézy“, ktorú vymyslel nejaký uznávaný odborník (dr. Silvester)a jeho meno bola zjavne dostatočná záruka pravdy. Ak by ľudia nemali potrebu neustále si veci overovať, všetko spochybňovať a zisťovať, či sa to náhodou nedá i lepšie, ešte i dnes by sme ľuďom v bezvedomí zdvíhali ruky.

Ľudia v minulosti neboli hlúpi a o mnohých veciach mali naozaj úžasné znalosti. To je bez debaty. Mnohé postupy minulosti sú úplne rovnako použiteľné a dobré aj dnes. Viaceré teórie z minulosti sú však  založené na neoverených domnienkach. Je to logické. Nemali predsa k dispozícii objektívne overené informácie a niečo spraviť museli.

My dnes mnohokrát tie informácie k dispozícii máme. Len podaktorí sa ich rozhodnú ignorovať. Zdá sa mi zvláštne, koľko kritiky vedia niekedy ľudia venovať vedecky overeným informáciám, zatiaľ čo bez sekundy zamyslenia akceptujú čokoľvek s marketingovou nálepku „dávne“, „staré“, „prírodné“ a podobne. Nemusí to byť problém, ale môže. Ako vidno z tých pár príkladov, veta „Veď tak sa liečilo roky.“ naozaj nie je univerzálny argument.

Asi ešte stále platí postreh z tejto deväťdesiat rokov starej knihy:

„… lidem obyčejné léky z lékárny a podle známých receptů lékařských nestačí a protože lidé chtějí míti vždy něco záhadného a věří více tajemnému, odedávna sestavovali podnikaví dobrodinci různé léky. Upotřebili starých, osvědčených prostředkú bylin i solí a prodávali lék pod jiným názvem. … Pamatujte, že každý tajný prostředek je obyčejně vypočten na hloupost lidskou. … Staří latiníci říkali: „vulgus vult decipti, ergo decipiatur“, t. j. lid chce býti klamán, ať se tedy klame.“