Filmové oživovanie šokmi patrí medzi čarodejnícke techniky

Vidno to v každom piatom filme. Niekto má zástavu srdca, prístroje ukazujú dlhú rovnú čiaru, tak sa rýchlo vezme prístroj zvaný defibrilátor a prásk! V niektorých filmoch človeka nadhodí takmer po plafón a potom sa zrazu hlasno nadýchne.

Srdce je zaujímavý orgán. Vtečie doňho krv zo žíl a nahromadí sa v predsieňach. Prírodou presne vymeraná dávka krvi (priveľa by srdce nezvládlo vytlačiť, primálo by bolo neefektívne) sa z predsiení dostane do komôr. Tie krv silným sťahom dostanú do pľúc či do celého tela vrátane malíčka na nohe. Srdce pracuje pravidelne a efektívne vďaka špeciálnym bunkám, ktoré vytvárajú elektrické impulzy a konkrétnymi dráhami ich šíria celým srdcom. Práve tieto elektrické impulzy sa zobrazujú na EKG.

Aj malá zmena v tejto vnútornej elektrine srdca môže spôsobiť veľké problémy. Srdce môže ísť pomalšie, alebo rýchlejšie, nepravidelne, môže byť porušená funkcia len jednej komory… Možností je veľmi veľa a aj prejavy môžu byť rôzne. Napríklad pri fibrilácii predsiení sa predsiene len rýchlo trepocú a na ruke nahmatáme nepravidelný pulz. Táto porucha má riziko život ohrozujúcich komplikácií, ale poznám ľudí, čo s ňou žijú roky.

Porúch srdcového rytmu, ktoré človeka do pár minút spoľahlivo zabijú, nie je veľa. Jednou z nich je bezpulzová komorová tachykardia, pri ktorej je elektrický rytmus komôr oveľa rýchlejší než schopnosť svalu naň reagovať. EKG bude potom vyzerať ako vlnovky zo zošita predškolákov. Srdce do tohto rytmu síce tancuje ako šialené, ale do tela sa nedostane prakticky žiadna krv.

Tento rýchly rytmus často ľahko prejde do fibrilácie komôr. Pri tej je EKG krivka chaotická a srdce sa len chveje. Tep sa pri tejto poruche znova nedá nahmatať.

V niektorých prípadoch vyzerá elektrická aktivita srdca pomerne organizovane (dokonca môže vyzerať normálne), no svalovina ju okázalo ignoruje.

Po určitom čase trvania niektorej z týchto porúch sa vlnky na EKG krivke stále zmenšujú a zmenšujú až vymiznú úplne. Tento stav z filmu poznáte asi najlepšie.

Vo všetkých týchto prípadoch je človek v bezvedomí, nedýcha a nemá žiaden pulz. Odlíšiť sa dajú iba pomocou EKG.

Na konci 19. storočia zistili páni Prevost a Batelli, že keď dáme srdcu malý výboj elektrického prúdu, poruší to jeho prirodzený rytmus a spustí sa fibrilácia. Naopak veľký výboj (veľa joulov) dokáže fibriláciu zastaviť (čím skôr sa podá, tým väčšia šanca). Zastaviť myslím doslovne. Elektrický výboj totiž preruší pobláznený rytmus, dovolí srdcu akoby nabrať druhý dych a začať nanovo. Preto defibrilácia.

Ak dáme elektrický šok srdcu, ktoré nemá žiadnu elektrickú aktivitu alebo túto aktivitu ignoruje, nestane sa nič. Nedá sa predsa zastaviť neexistujúci rytmus srdca. Niekto by mohol namietnuť, že vyskúšať to predsa môžeme. Problém však je, že aby sme podali výboj, ktorý nemá ako pomôcť, musíme prerušiť masáž srdca, ktorá reálne pomôcť môže.

Rozumiem, prečo filmári dávajú elektrické šoky pri rovnej čiare. Vysvetľovať v napínavej scéne, že tá rozhádzaná krivka je zlá, sa nedá. Pri tej rovnej spojenej s hlasným pípaním je to jasnejšie. A realita, v ktorej sa donekonečna stláča hrudník a podáva sa jedna dávka adrenalínu (a iných liekov) za druhou, by na obrazovke nevyzerala dostatočne dramaticky. Preto sa do scenára pripíše čarodejný prostriedok, ktorý poruší zákony fyziky, a prinavráti filmovému hrdinovi život.

Odhliadnuc od používania filmového defibrilátora v momente, kedy nemôže pomôcť, sa občas vo filmoch objavia aj iné perličky v súvislosti s týmto prístrojom.

Elektródy položené len tak na holú kožu (či nebodaj cez šaty) už pomaly z obrazoviek miznú. Našťastie. Vždy som čakala, kedy hrdina pri takomto postupe vzbĺkne. Pred podaním výboja sa musí použiť gél alebo špeciálne podložky. Elektródy sa potom kladú pod pravú kľúčnu kosť a pod ľavý prsník, ale to už našťastie tiež začali vo filmoch robiť dobre.

Väčšina ľudí vie, že čo sa deje na obrazovke, je len „akože“. Preto je celkom pochopiteľné, že v nás musia filmári patričné emócie vyvolať inak. (Napríklad nechať telo nadskočiť tak o pol metra.) Problém nastáva, keď filmové scény niekto prestáva vnímať ako fikciu.

Prenosné defibrilátory sa čoraz častejšie objavujú v rôznych nákupných centrách či v hoteloch. Aj kvôlit tomu môže byť zažitá predstava, že defibrilátor je čarovný a všemocný prístroj, ktorý všetko vyrieši a preto sa netreba obťažovať so stláčaním hrudníka, doslova nebezpečná. Sú aj ľudia, ktorí berú filmové scény príliš vážne. Minule mi kamarát anestéziológ spomínal, ako jedna žena nechápala, prečo sa im jej príbuzného nepodarilo oživiť, keď vo filme to nie je problém. Priznám sa, keď som to počula, zamrazilo ma.

Skutočný defibrilátor vie mnohokrát zachrániť život. Keď je k dispozícii, treba ho použiť čo najskôr, a to pri poruche rytmu, pri ktorej môže pomôcť (prenosné prístroje to vedia zhodnotiť). Filmový defibrilátor je prostriedok na zvýšenie dramatickosti scény. Scenáristi ho tam dávajú preto, aby sme sa o hlavného hrdinu báli a potom si spokojne vydýchli, keď ho zachránia. V realite, žiaľ, takýto čarodejný prístroj nemáme. Takže keď na monitore svieti rovná čiara, musíme si pomôcť inak, ale to už je téme na celý ďalší blog.