Spencer a Hill môžu dať Bondovi lekciu

Vo väčšine filmov hrdinovia celkom zjavne neudrú svojho protivníka dosť silno nato, aby mu spôsobili čo i len ľahučký otras mozgu. Keď krehunká dievčinka zloží statného chlapa k zemi jemnučkým ťuknutím lampy o jeho hlavu, sledujete komédiu.

Bud Spencer (Carlo Pedersoli, 1929) a Terence Hill (Mario Girotti, 1939) sú v našich končinách známi predovšetkým akčnými komédiami. Občas hrajú „klaďasov“, občas „záporákov“. Avšak vo všetkých filmoch, ktoré som s nimi videla, je aspoň jedna poriadna bitka. V komédiách, kde je jedna premrštená scéna za druhou, sa všetci dobre pobavia, keď vidia, ako Bud treskne chlapovi jednu do brady (s typickým zvukom), ten sa otočí o 180° a potom prááásk! Padne rovno na zem.

Škoda len, že scenáristi a režiséri zabudli, že nie všetky komediálne prvky sa dajú len tak preniesť do akéhokoľvek filmu. Napríklad tomu o agentovi 007.

Vo filmovom svete platia o úderoch do hlavy dve pravidlá. Prvé – keď je to žiaduce, je filmový hrdina schopný pripraviť protivníka o vedomie jedinou ranou. Druhé – bezvedomím postihnutý neborák sa za určitý čas spamätá a pokračuje, akoby sa nič nestalo.

Realita je však trocha komplikovanejšia.

Boxeri a majstri rôznych bojových umení potvrdia, že je naozaj možné zložiť človeka k zemi jednou poriadnou ranou. Možno sa dokonca pochvália tým, že museli byť 30 dní či až tri roky mimo súťažného ringu, pretože podobnú ranu do hlavy dostali.

Lenže filmári ignorujú jeden veľmi dôležitý fakt – každý úder do hlavy, ktorý je schopný spôsobiť bezvedomie, môže súčasne spôsobiť aj vážne zranenie a smrť.

Mimo filmového plátna musí päsť letieť rýchlosťou asi 9-11 m/s, aby spôsobila niekomu bezvedomie. Lepšie si to asi predstavíte ako auto idúce štyridsiatkou. Hlava, do ktorej takto rozbehnutá päsť narazí, obyčajne nedostane na výber a tiež sa začne pohybovať. A to je práve ten problém.

Čím prudšie sa hlava začne hýbať, tým menšiu šancu má mozog takto rýchlu zmenu vykryť. Pri dostatočnom zrýchlení (asi 780 m/s2, 7000 rad/s2) sa doslova oplieska o vnútro lebky. Z toho názov „otras mozgu“. Poranenie mozgu vzniká typicky buď na strane úderu (coup), alebo na opačnej (countrecoup), prípadne na oboch.

Najľahším z tohto typu zranenia je omráčenie. Pri ňom človek vedomie nestratí, ale má porušené vnímanie svojho tela, zle vidí a počuje. Obyčajne sa ocitne na zemi, kde sa chvíľu zbiera. Ak čo i len na krátku chvíľu (< 3 sekundy) príde o vedomie, je to znak, že poškodenie mozgu je o čosi väčšie. Pri typickom KO (knockout) pri boxe trvá bezvedomie viac ako 3 sekundy.

Vyše 50% boxerov po takomto údere má ešte mnoho dní či týždňov bolesti hlavy, pískanie v ušiach, zabúdajú, poruchu sluchu, nevoľnosť, poruchu rovnováhy. Hovorí sa tomu aj postokomočný syndróm. Pre tento typ zranenia je navyše veľmi typická strata pamäti. Zranený bude teda po prebratí zmätený a vôbec nebude vedieť, kde je, ako sa tam dostal a prečo leží na zemi.

Ak niekto ostane v bezvedomí dlhšie (niekoľko minút, hodín či dní) svedčí to o už pomerne ťažkom poškodení mozgu. Z takého sa človek bude spamätávať naozaj veľmi dlho a hrozia mu trvalé následky rôzneho charakteru. Tie hrozia aj v prípade, že niekto dostane podobných úderov viac. Preto sú v pravidlách amatérskeho boxovania prikázané už spomínané prestávky, ak bol niekto zbitý do bezvedomia.

V niektorých prípadoch sa k otrasu mozgu pridajú aj ďalšie komplikácie. Napríklad môže vzniknúť rôzne závažné krvácanie v mozgu alebo jeho okolí (teda pod či nad mozgovými obalmi), ktoré dokáže byť smrteľné. Zlomeniny lebky, krvácajúce tržné rany, či iné podobné „drobnosti“ snáď ani nemá zmysel pripomínať.

Vo väčšine filmov však hrdinovia celkom zjavne neudrú svojho protivníka dosť silno nato, aby mu spôsobili čo i len ľahučký otras mozgu. Keď krehunká dievčinka zloží statného chlapa k zemi jemnučkým ťuknutím lampy o jeho hlavu, sledujete komédiu.

Pritom nie je dôležitá iba čistá sila. Pri tresknutí zboku, kedy sa hlava prudko stočí, je šanca pripraviť filmového zloducha o vedomie oveľa vyššia, než keď ho hrdina ovalí zozadu fľašou. Typické Spencerovo buchnutie zvrchu hlavy považujem osobne za čisto komediálny prvok. Do tohto boja o vedomie vstupuje ešte celá kopa ďalších vecí. Napríklad pripravenosť na úder (napnuté svaly na krku pôsobia ako ochrana), hmotnosť udierajúceho (ťažšia ruka, väčšie poškodenie), miesto úderu či vek obete.

Bitkárske scény v starých filmoch sú úžasné! Charlie Chaplin, Laurel a Hardy či Spencer a Hill ich doviedli do úplnej dokonalosti. Do týchto filmov dokonale pasujú aj zvuky či iné drobnosti, ktoré každý úder sprevádzajú, a robia tak z tvrdej a nebezpečnej bitky dobrú zábavu.

To je lekcia, ktorú by si mal zobrať aj James Bond z filmov Spencera a Hilla – keď už scény ako zo starých filmov, tak aj s patričnými zvukmi a ostatnými komediálnymi prvkami, nech je hneď jasné, koľká bije.