Nová kniha Dana Browna sa nevyhla omylom fikcie o nákazách

Niektorým omylom fikcie o nákazách sa nevyhol ani Dan Brown vo svojej najnovšej knihe. Niekedy vidno, že si filmári tému poriadne naštudovali. Inokedy však podsúvajú divákom či čitateľom predstavy, ktoré nemajú s realitou nič spoločné.

Baktériové či vírusové infekcie sú pre hollywoodskych tvorcov a samozrejme divákov nesmierne zaujímavé. Niet divu. Spôsobujú ich malé potvory, ktoré nevidíme, a každý tvorca hororu vie, že to, čo nevidíme, je desivejšie, než akákoľvek počítačovo prepracovaná príšera. Niekedy vidno, že si filmári tému poriadne naštudovali. Inokedy však podsúvajú divákom či čitateľom predstavy, ktoré nemajú s realitou nič spoločné.

Zázračné antibiotiká

Ak chcú vo fikcii liečiť nejakú infekciu, veľmi často majú poruke priam zázračné antibiotiká.

Predpokladám, že väčšina ľudí už počula, že antibiotiká fungujú iba na baktérie a nie na vírusy, huby či parazity. Filmoví tvorcovia však radi dávajú antibiotiká na každé zakašľanie, hnačku či slabosť. Poslednou dobou im však čoraz častejšie napadne skomentovať, prečo si myslia, že vinníkom bude akási baktéria a nie vírus. Kiežby aspoň tento trend pokračoval.

Keď sa už vo filme objaví antibiotikum, vždy funguje na všetky baktérie a zaberá okamžite. Antibiotík je však v realite približne sto druhov a stále sa vyvíjajú nové. Prečo? Lebo antibiotikum, čo jednu baktériu spoľahlivo zabije, na inú nemusí zaberať vôbec.

Neexistujú „silné“ či „slabé“ antibiotiká. Vôbec. Nič také nie je. Penicilín nie je slabé antibiotikum. Napríklad pri syfilise či zápale mozgových blán spôsobenom menigokokmi sa penicilín stále s úspechom podáva. Oboje sú pritom veľmi nebezpečné choroby. Naproti tomu taká salmonela, s ktorou si vo väčšine prípadov organizmus poradí aj sám, by sa klasickému penicilínu vysmiala. Takže nápad scenáristu seriálu Dr. Dokonalý/Ľudský postarať sa o syfilis tým, že akože liečil salmonelu, bol… ehm… čistou fikciou.

Navyše antibiotiká fungujú ako všetky ostatné lieky – musia sa vstrebať, dostať sa do tkanív a mať nejaký čas nato, aby začali pracovať. Keď sa umierajúci hrdina pozviecha päť minúť po podaní prvej dávky, má to od reality veľmi ďaleko. Tam sa dá uvažovať iba o placebo efekte, ale o tom inokedy.

Nákaza sa šíri tak, ako sa to autorom hodí

Klasické filmové klišé hovorí, že ak hrdina zakašle, takmer nikomu nenapadne premýšľať o nejakej bežnej, a teda najpravdepodobnejšej príčine. Obyčajne doktori vymyslia hneď nejakú raritnú a smrteľnú lahôdku. V momente, ako sa diváci dozvedia, že taká choroba existuje, objaví sa za dramatických okolností najmenej päť ľudí s tými istými príznakmi. To je situácia, ktorá je možná pri použití biologickej zbrane, ale nie v realite všedného dňa.

Inkubačná doba (= čas medzi nakazením a prvými príznakmi) nebýva vo filmoch iná než pár hodín. V realite sa však tá istá choroba môže u niekoho prejaviť o pár hodín a u iného o pár dní či týždňov, hoci boli nakazení v ten istý moment.

Infekčnosť vymyslených chorôb je navyše vždy takmer stopercentná. To znamená, že každý, kto sa s ňou stretol, ju určite dostane. Ak teda nie je ošetrujúci lekár či hlavný hrdina, tí sú zázračne imúnni voči všetkému. Pre vašu predstavu – infekčnosť obávanej Španielskej chrípky bola asi 50%.

Úmrtnosť na filmové choroby je tiež takmer stopercentná. Priemerná 70% úmrtnosť na Ebolu by bola pre film asi príliš nudná. Spomínaná Španielska chrípka so svojimi odhadovanými 20% by bola už úplne nezaujímavá.

Omylu o šírení nákazy sa dopustil aj Dan Brown v najnovšom románe Peklo. Nechal jednu z postáv povedať vetu: „Ak sa prenáša vzduchom, ide pravdepodobne o vírus.“ (Inde v knihe o tom povedal viac, tiež na podobnú nôtu.) Verte mi, všetci lekári by sa potešili, ak by to bolo v realite také jednoduché. Pravdou však je, že vzduchom sa veľmi úspešne prenášajú aj baktérie aj huby.

Laboratóriá majú super-prístroje obsluhované super-ľuďmi

Vo filme všetko prebieha veľmi rýchlo. Kto by predsa nudil diváka niekoľko hodinovým či dňovým čakaním na výsledky, však? Realita je opäť raz komplikovanejšia.

Zistiť pôvodcu nákazy môžeme rôznymi spôsobmi. Môžeme si ich pozrieť pod mikroskopom, ale to sa nedá pri všetkých a priamo zo vzorky je to často len hrubo orientačné vyšetrenie.

Môžeme ich nechať rásť v ideálnych podmienkach a vytvoriť z nich takzvanú kultúru. Kultivácia je základná metóda a používa sa napríklad aj na prípravu lepších vzoriek pred ďalšími technikami. Reálne baktérie však na rozdiel od filmových potrebujú niekoľko dní, než na takej kultúre vyrastú.

Baktériu či vírus môžeme vo vzorke nájsť aj pomocou DNA či RNA. Nato sa obyčajne používa polymerázová reťazová reakcia (PCR) alebo takzvané microarray (a ich obmeny a kombinácie). Obe sú rýchle, takže trvajú len pár hodín. Majú však malý háčik – potrebujeme vedieť, čo hľadáme, aby sme to našli. V základnom postupe oboch metód sa totiž používa malý kúsok nukleovej kyseliny, ktorý je špecifický napríklad pre skupinu baktérií alebo vírus.

Už to, že nejaké okresné laboratórium je vybavené potrebnými prístrojmi a špecialistami, je pritiahnuté za vlasy. Šanca, že také laboratórium bude mať vždy poruke potrebné kúsky nukleových kyselín pre určenie raritného vírusu, je mizivá.

Napriek všeobecne rozšírenej filmovej predstave, ak je výsledok pozitívny, neprinúti to prístroj blikať či vydávať šialené zvuky. Výsledok tvoria obyčajne iba tiché svietiace bodky či prúžky. Tento omyl fikcie nájdete aj v spomínanom novom románe Dana Browna, ktorý som spomínala.

Na záver sa vám musím priznať – lekárka vo mne by ozaj chcela, aby mali filmári s tými zázračnými antibiotikami či laboratóriami pravdu. Ak však k tomu patrí aj to ich stopercentné šírenie stopercentne smrteľných nákaz, asi sa radšej zmierim s nedokonalou realitou.