Drsný hrdina vždy príde o guľky

Filmy sú vždy viac či menej vzdialené od reality a všetci to akceptujú. Dobrým príkladom je také vyberanie guliek po postrelení. Vo filme? Vždy a ideálne hneď! V realite…

Guľky alebo v súčasnej dobe skôr projektily majú v prípade, ak nejde o priestrely a postrely, hlúpy zlozvyk zostať v človeku. Tento zvyk prebrali od svojich starších bratov zvaných šípy (o tých inokedy). Keď sa takáto nepríjemnosť udeje zápornému hrdinovi, obyčajne za dramatických okolnosti skoná.

Kladnému hrdinovi však musia podľa filmových zákonov projektil čo najrýchlejšie vybrať, a to za akýchkoľvek okolností. Aj keby to vyžadovalo zrkadlo a navigovanie ostatných ako vo filme Ronin.

V realite je však nehybný projektil vlastne celkom nepodstatný a ak sa neoperuje pre iný dôvod alebo ak nerobí problémy, necháva sa v tele. Pokojne aj navždy. Sú známe prípady, kedy niekto žil s projektilom celé desaťročia. Americkí režiséri by sa napríklad mohli inšpirovať Theodore Rooseveltom (26. americký prezident, 1858-1919), ktorého strelili do hrudníka. Prežil s guľkou v tele ďalších 7 rokov a nik sa ani len nepokúsil mu ju vybrať.

Nebezpečenstvo pri strelných ranách nespočíva až tak v guľke samotnej, ako v rane, ktorú spôsobí, keď letí telom. Hlavným dôvodom operácie je preto zaštopkanie dôležitých orgánov ako sú črevá, pľúca, obličky, veľké cievy a podobne. Takže Bourna na lodi mali rýchlo vyzliecť z mokrého (diváčky by sa potešili) a zakryť dekou kvôli podchladeniu. Vyberať mu nepodstatné guľky z rán, ktoré nekrvácali, nesterilnými nástrojmi, nevyčistenými rukami… To mi pripomína Jamesa Garfielda (20. americký prezident, 1831-1881), u ktorého sa predpokladá, že ak by v ňom lekári nehľadali guľku nesterilnými nástrojmi, atentát by prežil.

Mimo filmového plátna sa len v niektorých prípadoch operuje kvôli projektilu samotnému. Robí sa to napríklad, keď uviazne tesne pod pokožkou, v kĺbe, v oku, v cieve, pri nerve, v mieche či v mozgu. Ale znova platí, ak to človeka doteraz nezabilo, tak tú prepravu k lekárovi obyčajne zvládne. Ďalšími dobrými dôvodmi pre operáciu sú dutina vyplnená hnisom okolo projektilu, bolesti či stúpanie hladiny olova v krvi (veľmi zriedkavé).

Existuje presvedčenie, že projektily sú po vystrelení celkom sterilné (teda, že ich povrch je bez baktérií), lebo sa pri výstrele a trení o vzduch natoľko rozpália, až to baktérie neprežijú. Už experimenty z rokov 1931 a 1978 potvrdili, že projektil je treba považovať za možný zdroj infekcie. Prax však ukázala, že počet baktérií zrejme nie je nejako desivý. Nekomplikované strelné rany často ani nepotrebujú antibiotiká, imunita to zvládne aj sama.

Ak by nejakou zvláštnou náhodou chceli ostať scenáristi realistickí, mali by sa teda v prvom rade postarať o krvácanie.

V príručke prvej pomoci v divočine som zachytila peknú charakteristiku – ak máte pocit, že to krváca veľmi, tak to krváca veľmi a správajte sa podľa toho. Vtedy treba čo najviac tlačiť priamo na ranu (rukou, pokrčenou košeľou, sterilným obväzom, …). A neprestávať. Väčšina filmových hrdinov nemá poruchu zrážania krvi. Takže ak sú ich zranenia od počiatku zlučiteľné so životom (u záporných takmer nikdy, u kladných takmer vždy), krvácanie by malo prestať približne do 10 až 15 minút. Nie, ak má niekto takto závažné krvácanie, nie je reálne, aby sa po tých 15 minútach otriasol a pokračoval v behu ulicami. A nie, nie je dobrý nápad ranu vypáliť.

Ak je plán filmového hrdinu zachrániť, scenáristi ho obyčajne zrania ľahšie. Ranu, čo nekrváca nejako hrozivo, treba vyčistiť čistou vodou (nie alkohol, ten narobí viac škody ako osohu). Keď už je čistá a krváca len slabo alebo vôbec, obviaže sa. Potom sa k nej treba správať ako k rane, ktorú každý z nás pozná z bežného života. Hojí sa dobre – nechať tak. Komplikuje sa – scenáristi nech pripíšu chirurga, čo sa o ňu adekvátne postará.

V skratke nič, čo by ste už dávno nevedeli. To len filmári vymýšľajú všelijaké novinky, aby sa drsní hrdinovia mohli pred nami predvádzať bez guliek.

PS: Všimli ste si, že v mnohých filmoch, keď už sa odhodlajú projektily vyberať, majú k dispozícii všetky chirurgické nástroje, niekedy aj na úhľadnom stojane, dokonca majú gázové štvorce či rukavice, ale nikdy nemajú čo i len jedinú ampulku lokálneho anestetika na znecitlivenie?